O AMPUTOVANEJ NÁDEJI A POZNANÍ

Chvíľu - asi 2 sekundy mnou bežal silný pocit, že podám trestné oznámenie ... Na lekára, ktorý vo svojej nevedomosti vzal nádej 21ročnému chalanovi. Jeho veta, že choroba mladého muža je nevyliečiteľná a nemá žiadnu šancu dostala chalana do stavu beznádeje, zúfalstva a pocitu nezmysluplnosti žitia a tiež nezmysluplnosti akejkoľvek liečby. Jeho zúfalstvo trvá už tri mesiace. Hľadá strom, na ktorý by sa obesil. Jeho mama bola dnes v takom stave, že je ochotná hľadať ho s ním, aby aspoň bola pri ňom.

A TOTO UROBÍ PROGRAM, KTORÝ OD INÉHO ČLOVEKA PRÍJMEME AKO PRESVEDČENIE, PRETOŹE SA ROZHODNEME, ŽE TEN DRUHÝ JE ODBORNÍK, AUTORITA A ON JEDINÝ VIE, AKO TO S NAMI BUDE ...

POZNANIA:


- je to šanca pre chalana ... nájsť svoju vnútornú silu
- je to pre neho šanca rozpoznať, že ju nemá prenechávať iným
- je to odkaz, ktorý ho môže veľmi posilniť, ak bude ochotný vypočuť iný uhol pohľadu a dať sám sebe šancu
- je to možnosť, ako pochopiť, že niečo potrebuje v živote zmeniť.
- je to silná lekcia pre jeho mamu ... o láske k nemu, o rešpekte (jasné, že na neho tlačí, bojí sa veľmi o jeho život) ... o rešpekte k jeho voľbe (kto z nás by to zvládol "len tak"?), o tom, že i ona potrebuje vypočutie, podeliť sa so strachmi, bolesťou ...

Ach, ako málo sa rozprávame s blízkymi o tom, čo prežívame ... prečo pri tých najbližších vzniká pocit, že ich zaťažujeme? Chceme chrániť druhých vo chvíľach, kedy potrebujeme ochranu a podporu my ...

VERÍM.


Verím, že túžba duše po živote je silnejšia, ako zúfalstvo.
Mám však rešpekt k voľbe. Hranice stále hľadáme ...

 

O amputovanej nádeji a poznaní

15.1.2014

(c): Uvedený text je možné šíriť v neskrátenej podobe len s uvedením plného mena autora a odkazu na stránku na nekomerčné účely. 

Pridať komentár

Prehľad komentárov

  • Nevyliečiteľné ochorenia

    8.7.2017 14:43:46 | Jarmila Semanová

    Od útleho detstva som prechádzala ťažkými bronchitídami, ktoré už počas prvého stupňa základnej školy naberali charakter astmy. Vtedy neboli u nás ešte dostupné inhalačné preparáty a na lieky, ktoré na uvoľnenie dýchania mi predpisovali, už môj organizmus vôbec nereagoval, resp. ovplyvňovali ma iba ich vedľajšie účinky. Mama s otcom chodili so mnou po rôznych nemocniciach, vybavovali mi liečenia. No aj tak dvojtýždňové dušnosti nasledovali jedna za druhou, kombinácia antibiotík pomohla so zápalom, no dýchanie sa nezlepšovalo. Mala som desať, keď hlavný primár detského oddelenia jednoducho mojej mame oznámil, že už niet lieku pre mňa, že žiaľ, pri najbližšej dušnosti môžem aj zomrieť. Bola som pri tom. Počula som to, no neznelo mi to nijak desivo, dokonca som sa ani nebála. Možno sa zľakla moja mama, neviem. Pre mňa to nebola horšia správa v porovnaní s tým, ako som sa s každým výdychom i nádychom trápila, priedušky som mávala v takom kŕči, že ich piskot bolo počuť naďaleko. Ďalšie kúpele, ďalšie liečenia, dokonca aj pobyty pri mori.
    Teraz urobím skok v čase. Mám 55 rokov a astma je už iba súčasťou mojej minulosti. Pritom ešte ako dospelá, už vydatá a ako mama vlastných detí, som mávala zase astmatické záchvaty. Po kratšej pauze sa mi vrátili s ešte väčšou silou, no tentokrát už kombinácie liekov v inhalačnej forme trochu zmiernili priebeh. No aj teraz sa lekári zastrájali, že to sa už musíte s tým zmieriť že prosto astma v tomto stredne ťažkom stupni je už nezvrátiteľná a budete ňou trpieť do konca vášho života. Aj keď si zdravotníkov vážim, v tomto sa pri mne pomýlili. Žijem a už viac ako 7 rokov aj celkom bez liekov, dýcham slobodne a tichúčko.

    Odpovedať

inPage - webové stránky s AI, doménawebhosting